​

S Nikol sme sa zoznámili 5.03.2020, deň pred odchodom na vzdelávací pobyt na Cyprus. Pred odletom sme sa informovali u viacerých zdrojov, či je bezpečné cestovať v období, kedy Čínu a Taliansko zasiahol vírus COVID-19. Bolo nám viackrát potvrdené, že na Cypre sa nevyskytujú žiadne prípady ochorenia a účastníci z Talianska preventívne zrušili účasť.
Po príchode z nás opadol všetok strach, uvoľnili sme sa a užívali si more, slnečné počasie, jedlo a nových ľudí. No niekde v nás bola otázka, o ktorej sme odmietali rozprávať.

Zrazu sa však všetko začalo rúcať.

Slovensko zatvorilo letiská aj hranice a my sme nevedeli čo príde ďalší deň. Kontaktovali sme Slovenské veľvyslanectvo na Cypre aj v Rakúsku, dopravnú spoločnosť, aj vysielaciu organizáciu. Všetci tvrdili, že je to v poriadku. Bolo ťažké tomu uveriť, pretože rôzne krajiny prijímali odlišné opatrenia. Češky a Rumuni sa nemali ako dostať domov a niektorí prechádzali hranice pešo. Začali sme zvažovať či by pre nás bolo najvhodnejšie odletieť ihneď, ale vytrvali sme, hoci sme až do poslednej chvíle nevedeli či skutočne poletíme. Zatiaľ, čo na Slovensku začínala vládnuť panika, zatvárali sa veľké firmy, inštitúcie a v obchodoch a lekárňach nastávala davová psychóza, my sme a dýchali morský vzduch na slnečnom ostrove. Cez deň sa vzdelávali a v noci sme sa kúpali v studenom mori, hrali na ukulele a spievali z plných hrdiel.

Ten strach, ktorý vrel v každom z nás zostával nevyslovený.

Zrazu sme všetci mali rovnaký cieľ  - dostať sa v zdraví a bezpečí domov. Práve tento strach nás všetkých spojil a utužil vzťahy medzi jednotlivými krajinami.
Večer pred odletom sme sa s Nikol išli prejsť po tmavej pláži, sadli sme si 20 metrov od seba a pozorovali v tichosti hviezdy. Vedeli sme, že to bude náš posledný večer na čerstvom vzduchu na najbližšie dva týždne.
Dňa 15.03.2020 sme išli na letisko. Viacerí sme mali lety v v podobnom čase, a tak sme v autobuse boli len my. Ak ten vírus mal niekto na projekte, tak ho už dávno mali všetci. Toho sme sa nebáli.
Po príchode na letisko však pomaly stres začínal presakovať. Nasadili sme si respirátory, rukavice a vyrazili.

Letisko bolo až desivo prázdne.

Do sýta sme sa vystískali, o to vzácnejšie to bolo, že to nebolo povolené. Let bol však otrasný. Pocit klaustrofóbie, aj napriek prázdnym sedadlám, šialený hluk motora a vetra a čudné vibrácie, strach, či sa nám podarí prejsť z Viedne do Bratislavy, zdraví. Nemalo to konca kraja.
Po pristátí, akoby žiaden vírus neexistoval. Ľudia na Viedenskom letisku si spokojne nakupovali, bez rúšok či respirátorov. Otec tretieho slovenského účastníka po nás prišiel autom a dobrovoľne so synom zotrval v povinnej karanténe po návrate zo zahraničia.
S Nikol sme po týždni v spoločnej hotelovej izbe sme boli na seba zvyknuté, preto sme sa dohodli, že pôjde ku mne do Petržalky a tam spolu prečkáme domácu izoláciu, aby jej rodina nebola obmedzená jej prítomnosťou. Mali sme isté obavy, či to zvládneme bez ponorky a hádok, ale bolo to to najlepšie riešenie.

Vtedy sme sa poznali 9 dní.

Doma sme našťastie veľmi dobre vychádzali, spolu si varili, cvičili, čítali knihy, sledovali seriály a filmy a mali rozvrh, ktorý sme dodržiavali. Samozrejme, niektoré dni boli veľmi náročné a ťažké. Človek musel prekročiť hranicu lenivosti a motivovať sa aspoň k základnej hygiéne či uvariť čaj. Dohodli sme sa, že bude každá spať v inej posteli, ale podarilo sa nám to dodržať len raz. Našťastie sme boli obe rovnako trafené a zvládli sme to so smiechom.
Po 15 dňoch domácej izolácie sa pobalila a ja som ju odprevadila na električku. Po spoločných 21 dňoch sme sa rozlúčili.
V ten deň do príbehu zavítal môj priateľ, ktorý sa vrátil domov, dovtedy som ho videla len raz, keď nám priniesol nákup. Nemohla som sa ho ani dotknúť. Prehodili sme pár viet s dvojmetrovým odstupom oblečení od hlavy po päty s rúškami na tvárach, takže sme si ani do očí nevideli. Práve vtedy, keď som najviac potrebovala objať.
A zrazu bol doma, po 21 dňoch som ho mohla chytiť a cítiť jeho teplú pokožku, pozrieť sa mu do očí a ovoňať mu vlasy. Bolo to také vzrušujúce! Nový,živý človek doma.
Prežívame to viac-menej v poriadku. Máme obrovské šťastie, že máme dostatok priestoru aj na to realizovať sa osamote. Chodíme do lesa, ďaleko od ľudí a hompáľame sa v sieti. Dokonca sa nás už ani srnky neboja a jedna pri nás strávila dve hodiny.
Znie to ako idylka, ale všetci vieme, aké problémy zažíva každá domácnosť. Nevadí, povedala som si, že to nejak zvládnem, budem na sebe pracovať a budem veľmi produktívna. Bola som až tak produktívna, že, keď som nestihla niečo zo svojho zoznamu mala som silné výčitky. Až som z toho vyhorela. Za tak krátky čas.
Momentálne sa zotavujem, počúvam svoje telo, vnímam jeho potreby a rozširujem jeho možnosti, a keď mi niečo nejde, proste to odložím na iný deň. Nemusím byť perfektná. Musím byť spokojná a robiť veci, ktoré ma robia šťastnou. Pretože viac toho teraz aj tak nezmôžeme.
 

 

Tento súbor fotografií mapuje moju cestu k sebe, od momentu kedy sme zistili, že situácia je vážna až po dnešné dni. Svoj pohľad venujem najmä ľuďom okolo mňa. Hoci Samuel vystriedal Nikol, kulisy, scény aj harmonogram zostal rovnaký. Vnímam život jedincov v mojom okolí, opakujúce sa a cyklické situácie a nový spôsob bytia, ktorému sme sa všetci museli prispôsobiť.

Fotografie sú doplnené o zvukovú zložku, ktorá slúži na dotvorenie atmosféry a priblíženie situácie vďaka autentickým rozhovorom a informáciám.

 

 

 

Paulína Ščepková 2020